Posielame pozdravy od našej porotkyne Literárnej súťaže Šumenie 2020 Barbory Vanickej. Hodnotila prózu a takto sa prihovára vám, všetkým súťažiacim, pedagógom a rodičom:
Milé pani učiteľky, páni učitelia, žiačky a žiaci, knihožrúti, milovníci príbehov, rozprávok aj veľkých eposov, budúce spisovateľské hviezdy aj hviezdičky,
vrátiť sa s vašimi prácami do mojich základoškolských čias bolo ako otvoriť kufor, ktorý dlho ležal zamknutý pod posteľou. Spomienky sa vyrojili ako včely z vašich prác a leteli kade-tade. Spomenula som si na mojich prvých kamarátov, na hry na dvore cez veľké prestávky, ale aj na chvíle, kedy som sa zašila niekde do rohu triedy, otvorila knižku a stratila sa v imaginárnej krajine. Niekedy som potrebovala byť sama, a to, čo ma vtedy držalo nad vodou, boli práve knihy. Tam som sa chodievala ukryť, keď svet okolo mňa nedával celkom zmysel. Asi to vy, pisateľské duše, dobre poznáte. Viete aké to je byť trochu zvláštni a vidieť svet cez „inú škáru v plote”. A práve vám, veční „snívači”, chcem venovať moje slová. (A verím, že takí sa nájdu aj v radoch učiteľov slovenčiny).
Je jedno, či ste vyhrali, alebo nie, aj keď víťazom a ich hrdým učiteľom úprimne gratulujem. No naozaj nezáleží na tom, či sa vám príbeh podaril, alebo nebol presne podľa vašich predstáv. V každom jednom som videla osôbky, trochu podobné aj mne v rôznych ročníkoch základnej školy. Či už to bolo v príbehoch detí, ktoré sa len nedávno naučili písať, v drevených (a včelých) nehodách a trápeniach, vtipných poznámkach a aj v zaľúbených romancách. Presne som si vedela predstaviť ako sedíte s perom s jedným koncom v ruke a druhým koncom v puse a uvažujete nad tým ako ďalej pokračovať. A možno ste ťukali slová rovno do klávesnice a každé druhé mazali, tak ako teraz aj ja. Tak či onak, každý jeden z vás dal na papier svoje myšlienky. Svoj malý kúsok seba. A síce je to len malý, a aj tak dôležitý kúsok.
Čo sa Vám príbehoch darilo boli začiatky. Musím povedať, že viete ako navnadiť čitateľa, teda aspoň na mňa to fungovalo. A až ma prekvapilo, ako málo preklepov a gramatických chýb som našla. Všimla som si však, že konce za začiatkami trochu zaostávali. Tomu rozumiem, ťažko sa píšu (veď komu by sa chcelo rozlúčiť so svojím vlastným príbehom). Niekedy pomáha, ak od toho konca začnete. Ja osobne zvyknem v polovici príbehu prestať a napíšem koniec. Pokojne to skúste aj vy, možno vám to tiež bude fungovať.
No čo by som naozaj chcela vyzdvihnúť boli myšlienky, priam posolstvá, ktoré ste do svojich prác vložili. Či už to bola ochrana prírody, alebo ako sa nevzdávať a ísť si za svojím napriek prekážkam, a aj ako prijať samého seba. Veľmi sa mi páčilo, že nad tým rozmýšľate a dúfam, že ste svoje slová mysleli vážne.
Moja vlastná cesta písania bola hrboľatá, plná zákrut a menila sa rovnako, ako som sa menila a rástla aj ja sama. A naučila ma plno vecí, napríklad nebáť sa písať zle. 😉
Poviem vám tajomstvo. Každý jeden spisovateľ, ktorého teraz obdivujete, napísal zlé príbehy. A väčšina z vašich obľúbených príbehov, ktoré ste od nich čitali, na začiatku vyzerali kostrbato. (Vrátane slov, čo práve čítate). Trvalo mi dlho, kým som zistila, že písať zle s hroznímy gramatyckímy chibamy 😉 je nielen super, ale aj potrebné. Totiž príbeh nevylúpnete zo šupky ako gaštan. Prichádza po kúskoch. Najprv je len myšlienkou, potom nápadom, potom prvou (nečitateľnou) stranou a keď napíšete C v slove koniec, vôbec nie ste na konci. Znovu sa vrátite späť a zistíte, že niektoré časti vášho príbehu ešte nedobehli. Alebo že sa vám zamiešal do príbehu iný príbeh (lebo aj to sa stáva). Niektoré príbehy sú aj dosť divoké a vyberú sa na úplne inou cestou ako ste pôvodne chceli. Keď ho už máte napísaný a vidíte to, môžete sa rozhodnúť, či pôjdete jeho cestou, alebo či mu poviete „nie, nie, kamarát, ja chcem písať o tomto…” a skrotíte ho. Môžete si ho prečítať nahlas, každú jednu vetu môžete pozmeniť, vyhodiť, prepísať – a nič z toho sa nedá spraviť, pokiaľ je váš príbeh len v hlave. A je jedno koľko hodín slovenčiny ste mali, koľko teórie vás pani učiteľky (a učitelia) naučili, kým neskúsite písať sami, kým nebudú vaše vety škaredé a nedávať zmysel, váš príbeh nikdy nebude… existovať.
Toto bola moja najdlhšia lekcia písania. Zmiatli ma totiž podčiarknuté časti červeným perom v mojich slohových prácach. Nikto mi nepovedal, že pripomienky od pani učiteľky sú malými ukazovateľmi na ceste písania. Že postrčia moje príbehy nejakým smerom, a to podčiarknuté červeným je vlastne úžasná príležitosť dotiahnuť ďalší kúsok príbehu. Teraz to však viem a viete to už aj vy. A to ma presvedčilo, že potrebujem čítať po sebe.
Niekedy sa mi stáva, že niečo napíšem a schovám do šuflíka. A nepozriem sa na to dlhý dlhý čas. Poznáte to? Nie vždy sa mi páči, že príbeh prichádza taký štrbavý s množstvom chýb. A niekedy som lenivá meniť to. No viem, že bez toho sa nikdy neskončí, nikdy neuvidí svet, ktorému patrí a kam sa tak veľmi túži zaradiť .
To najdôležitejšie, čo ma písanie naučilo, je však byť sama sebou. Nemyslím tým, že že všetko čo napíšem, musí byť o mne (to prenechám Gilderoyovi Lockhartovi*). Ale vaše príbehy si zaslúžia byť o veciach, ktoré sú dôležité pre vás, o tom čomu v hĺbke svojho srdca najviac veríte, čo vy chcete z celej duše vykričať do sveta aj keď s tým možno svet nebude súhlasiť. Príbeh je váš. Kričte. Píšte. Nadýchnite sa zhlboka a nechajte slová prúdiť cez vás, dajte im hlas, ktorí si zaslúžia. Pretože na vašom hlase záleží. Vy ste živá budúcnosť našej zeme a tak ako vo vašich príbehoch často píšete, vy môžete zmeniť to, s čím na tomto svete nesúhlasíte. Meňte to. Robte chyby. Len to prosím, nikdy nevzdávajte.
Držím vám palce,
Vaša Baška z kúta sveta
(Barbora Vanická)
*Pre tých, čo nečítali Harryho Pottera (ak takí sú), Gilderoy Lockhart je postava z knihy Harry Potter a tajomná komnata. Je tiež spisovateľ, písal o tom, čo všetko úžasné a mimoriadne spravil (aj keď to nie vždy bola celkom pravda). Nebuďte ako Gilderoy Lockhart.
Príhovor spisovateľa a porotcu kategórie poézia Valentína Šefčíka pre všetkých, ktorí sa zapojili do Literárnej súťaže ŠUMENIE 2020. Veríme, že inšpiruje:
Kdo umí, umí. Kdo neumí, ten (š)umí… Určite v tej zátvorke mala byť napísaná iná spoluhláska, ale Šumenie si predsa len stále to svoje šuchotavé Š zaslúži. Š ako škatuľa, Š ako šikovný, Š ako šampión, alebo Š ako… škoda.
Škoda s dvojakým povzdychom. Ten prvý povzdych patrí množstvu poetických prác, ktoré v tomto ročníku Šumenia prišlo. Nechcem priveľmi porovnávať kvantitatívne parametre, iba naznačujem istý, nazvime to číselný prepad príspevkov oproti minulému roku. Zo 131 minuloročných autorov na 53 tohoročných. A ten druhý povzdych patrí tak trochu
parametrom kvalitatívnym. No naozaj iba trochu. Spočítať, zrátať, podčiarknuť, či vymenovať, to je to najjednoduchšie. Ale ak by sa odo mňa pri hodnotení súťaže očakávali iba vyššie napísané štyri slovesá, zdalo by sa mi, že sa nemusí vôbec jednať o poéziu, ale možno o matematiku, telesnú výchovu, alebo o automobilové preteky.
My sme však v procese šUMENIA a tu by mal aspoň na chvíľu zašumieť ten šumivý pocit z prečítaného. Tak ako aj počas minulých rokov, tak sme mali aj v tomto roku autorov rozdelených do dvoch vekových skupín. Príspevky žiakov z prvého a z druhého stupňa. Mladší autori sa celkom pochopiteľne rukami nechtami držali dvoch predpísaných tém – „Uleteli mi včely“ a „Som drevo“. A ak sa niektorým z nich podarilo dostať do básne ten obrazotvorný a zároveň frazeologický aspekt samotnej témy, považoval som to za
veľké plus. Ale oceňujem aj tých autorov, ktorí aj bez poetických, či frazeologických „nosníkov“ uniesli svoju báseň a naplnili tému tým ich vlastným detským spôsobom.
A chcem podotknúť, že niektoré práce sa veľmi pekne dotýkali environmentálnych problémov dneška a takto detsky naznačovali, že by sme mali byť všetci múdrejší a ohľaduplnejší, aby sme si nezničili tento náš svet.
Starší autori, teda žiaci druhého stupňa, tí sa skúšali zhostiť básnickej úlohy. Chcel by som podotknúť, že väčšina z nich ostala básnicky pri zemi. Áno, tie pokusy vykazovali niektoré znaky básne, ale máloktoré sa môžu pochváliť istou pridanou hodnotou poetiky. V niekoľkých málo prípadoch sú medzi tými najlepšími aj nádejné tvorivé počiny. Je jasné, že 10-14 roční mladí ľudia majú minimálne skúsenosti s teóriou poézie. A tak tie pokusy trpia istým verbalizmom, základnými chybami pri tvorení rýmov, rozhádzaným rytmom, atď. Ale opäť pripomeniem, že ani v tejto vekovej kategórii neočakávame skvostné a brilantné básnické výkony. Skôr sa táto súťaž snaží u týchto mladých ľudí prebudiť vzťah k poézii aj tým, že ich motivuje k aktívnemu písaniu. A tu je potrebné niečo zdôrazniť.
V tomto veku je veľmi dôležitá motivácia knihou. Ak chcú mladí ľudia písať poéziu, ak ju chcú skúšať robiť, mali by sa v prvom rade učiť rôznorodosti poézie tak, že ju budú čítať. Je to tá najlepšia príprava i škola. Hľadať si poéziu (knižné tituly), ktorá ma teší, obdarúva a zároveň učí. Tieto pripomienky akosi zdôrazňujem každý rok a snažím sa našu mládež presvedčiť, že prvotná cesta k písaniu poézie je jej čítanie.
Vážení a milí, bolo mi cťou byť aj v tomto roku vaším poetickým sprievodcom. Ďakujem vám.